Pri otázkach typu : „Ktorá je tvoja najobľúbenejšia farba?“, „Tvoje obľúbené mesto?“, vždy zneistiem, začnem sa potiť a z hrdla mi nevychádza žiadny tón. Viem, že mám rada modrú, zelenú a fialovú farbu a nemám rada barbie ružovú (viem, už je to klišé), ale neviem si ich zoradiť podľa preferencií. Každá má spoje plusy a mínusy.

Presne tak isto to mám aj so športom. Vyskúšala som toho podľa mňa dosť a všetko bolo v niečom dobré. Preto nepíšem o športe, ktorý mám najradšej, ale o športoch, ktoré majú pevné miesto v mojom živote.

Nenávidený balet

Začnem chronologicky, najprv ale musím podotknúť, že najväčšie zastúpenie má v mojom živote tanec. Celé to začalo baletom (aj keď sa ma mama pokúšala dať na spoločenské tance, kde som ale celú hodinu odmietala čokoľvek robiť a radšej som stála pred zrkadlom ako soľný stĺp), ktorý som robila niekoľko rokov. Vystriedala som dve učiteľky. Jedna bola super a bol to tanec hrou, len zrazu nemohla učiť, tak som prešla k druhej. Tá bola ale veľmi prísna a chcela, aby sme vedeli názvy jednotlivých prvkov. Čo ma ako dieťa vôbec nezaujímalo a postupne som začala balet nenávidieť. Nakoniec som bola rada, keď som s ním skončila.

Alebo žeby som predsa len mala balet rada?

Pred dvomi rokmi ale prišla príležitosť mať kurz baletu. Keď sme tancovali časť Labutieho jazera, pripadala som si ako súčasť celku a celá rozžiarená som tancovala časť, ktorá bola kedysi v reklame na toaletný papier. Dosť sme sa spotili a stálo nás to veľa síl, kým to ako-tak vyzeralo. Ale to, že som videla pokrok bolo pre mňa klúčové. Najväčší pokrok som ale videla medzi mnou-dieťaťom a prítomnosťou, keď som už „dospelá“ (vždy budem dieťa!). Pretože keď som bola dieťa, tak mi ten balet veľmi nešiel. Nevedela som sa ani poriadne predkloniť kvôli skráteným svalom. Ale tým, že som si medzitým všeličo vyskúšala, tak som sa vytrénovala a ukázalo sa to aj na tréningoch baletu.

Keď Ťa neposlúchajú ruky ani nohy

Dosť bolo o balete, naspäť k mojej chronológii! Po balete znova prišiel tanec, a nie hocijaký, ale scénický. Milujem na ňom to, že sa doňho človek môže vložiť a prežívať svoje emócie (musí ale prejsť fázou, kde si pripadá neskutočne nemotorne, kde ho ruky a nohy vôbec neposlúchajú).

Pretancovala som sa až k behu a joge

Tanec je moja srdcovka, ale časom som prešla na jogu a beh, ktorým sa momentálne venujem najviac. Ale raz za čas si idem niečo zatancovať (napríklad aj twerk, skúste to :) )! Nie som zatiaľ žiadna jogínka, ale ak človek ide podľa dychu a v duchu nie je niekde mimo, ale sa sústredí na svoje telo, tak ide všetko zrazu ľahšie. Ak stíham, tak si ráno a večer aspoň pár minút zacvičím a moje stuhnuté telo je mi vďačné. Oveľa lepšie sa mi zaspáva, som kľudnejšia, nemám až tak stuhnuté svaly (nemusím si stále masírovať trapézy). Moja najobľúbenejšia poloha je na konci, kde človek už len leží a oddychuje po dobre vykonanom cvičení (ale mám rada aj výzvy a zlepšujem svoj balanc).

Joga je celkovo o pohode, ale ak sa chcem zničiť, tak uprednostním beh. Nie som ale žiadny extrémista a nemám problém chvíľu chodiť ak nevládzem, ale ešte som sa poriadne nezničila. Keď bežím po horskom parku, tak som v prírode, kde sa mi dobre rozmýšľa a prídem na odpovede na dlho ma trápiace otázky.

A čo ďalej som vyskúšala?

Mám toho ešte veľa na zozname (napríklad karate, kde ma fascinujú kata a ako to niektorí vedia s ladnosťou zacvičiť, alebo ľudovky, kde sa človek môže do sýtosti vydupať a dostať zo seba zlosť), ale moje srdcovky už dlhšiu dobu sú tanec, joga a beh a nedám na ne dopustiť.

 

(janka)